Starnutie v zliatinách hliníka zahŕňa proces tepelného spracovania, v ktorom obrobky zliatiny podliehajú spracovaniu roztoku, deformácie plastu, odlievanie alebo kovanie, a potom sa v priebehu času umiestnia pri vyššej teplote alebo teplote miestnosti, aby sa udržali vlastnosti, tvar a rozmery. Procesy starnutia zahŕňajúce zahrievanie obrobku na vyššiu teplotu a jeho starnutie po kratšiu dobu sa nazývajú umelé starnutie. Procesy starnutia zahŕňajúce predĺžené skladovanie pri izbovej teplote alebo v prírodných podmienkach sa nazývajú prirodzené starnutie. Cieľom starnutia je odstrániť vnútorné napätia, stabilizovať mikroštruktúru a rozmery a zlepšiť mechanické vlastnosti.
Štúdie starnutia hliníka ukázali, že zliatiny s nízkou tvrdosťou po ochladení vykazujú výrazné zvýšenie tvrdosti po tom, čo sa po určitú dobu skladujú pri teplote miestnosti. Tento jav, neskôr známy ako kalenie zrážok, vyvolal významný záujem o inžiniersku komunitu. Následne vedci objavili niekoľko zliatin založených na hliníku, medi a železnii -, ktoré by sa dali posilniť starnutím liečby, čím sa vytvorila nová posilňovacia metóda, ktorá sa zásadne líši od konvenčného ochladenia a posilnenia ocele: posilnenie starnutia. Pri ošetrení roztoku pred starnutím sa musí teplota zahrievania prísne kontrolovať, aby sa maximalizovalo rozpustenie atómov rozpustenej látky do tuhého roztoku bez toho, aby sa zliatinu roztopila. Tolerancia pre roztok ošetrenia teploty zahrievania mnohých zliatin hliníka je iba okolo 5 stupňov. Ošetrenie umelého starnutia si vyžaduje prísnu kontrolu teploty zahrievania a doby držania, aby sa dosiahol požadovaný účinok posilňovania. Starnutie sa niekedy používa vo výrobe, kde sa zliatinu prvýkrát udržiava pri teplote miestnosti alebo mierne nad čas na určitý čas, po ktorom nasleduje ďalšie obdobie pri vyššej teplote. Tento prístup môže niekedy priniesť lepšie výsledky.




